O vodovode do Afriky

Autor: Jozef Molnár | 1.2.2011 o 20:00 | (upravené 3.2.2011 o 12:37) Karma článku: 5,74 | Prečítané:  251x

Bola raz jedna krajina v strede Európy. V tej krajine žil chlapec, ktorý sa volal Tomáš. Mal osem rokov. Jedného dňa vymyslel, že by bolo dobré postaviť vodovod s pitnou vodou do Afriky, ktorý by šiel cez všetky africké krajiny. Prečo vodovod? Lebo mu to prišlo normálne, že ľudia dopravujú ropovodmi ropu a plynovodmi plyn. Tak prečo nie pitnú vodu zo stredu Európy tam, kde pitná voda nie je? Hm?

 

Televízia chrlila reklamu za reklamou.  Program, ktorý osemročnému Tomášovi rodičia dovolili pozerať už skončil, no malý Tomáš ešte stále sedel na gauči a díval sa. Po perfektných farebných reklamách začala nejaká relácia, ktorá chlapca nebavila. Ale ukazovali tam malé čierne deti v jeho veku, ako chodia holé a bosé. Mama mu vravela, že sú to černosi. Ale sú nejaké divne smutné. Tomáš si z toho všetkého zapamätal, že ukazovali nejakú Afriku a že tie deti nemajú pitnú vodu.

Pomyslel si: U nás tečie pitná voda z vodovodu. Oni nemajú vodovod?

Opýtal sa mami, čo je to Afrika. Ona mu vysvetlila, že je to svetadiel, časť zeme a ukázala mu to na glóbuse, ktorý mali doma. Tomáš sa na ten glóbus pozrel. Vzal pravítko a odmeral vzdialenosť z jeho krajiny do stredu Afriky. Bola sotva 25 centimetrov.

„Mami, prečo neurobia vodovod od nás do Afriky. Deti čo tam žijú nemajú čo piť. Nie je to tak ďaleko."

 

Tomáš má už 10 rokov. V škole pracovali na projekte Ako zlepšiť život na Zemi.

Jasmínka vymyslela, že by bolo dobré, keby autá chodili rýchlejšie - mohli by chodiť vzduchom, aby sa vyhli zápcham. Priložila nákres vznášajúceho sa BMW - bolo to vlastne ich rodinné auto, len malo dokreslené krídla. Filipko navrhol mobilný telefón, v ktorom by bolo všetko - mapy, video, sieť. Bol by ale maličký ako zápalová škatuľka a ľudia by ich mohli nosiť  ako náhrdelník alebo ako náramok. Peťko navrhol vysávač, ktorý vysáva za Vás. Mirko zase robota, ktorý sa vás robí úplne všetko. Priložil aj nákres. Patrik vymyslel kozmickú loď, ktorá by ľudí dostala na Mars za pár dní. Tomáš navrhol, že by bolo dobré postaviť vodovod z Európy do Afriky. Priložil mapy s presnou trasou, ktorá viedla cez Taliansko a šla kruhom cez všetky africké krajiny. Všetky deti dostali pochvalu a dobrú známku.

 

Tomáš má už 16 rokov. V detskej izbe na stene visí 6 rokov stará mapa Európy a Afriky. Európa je s Afrikou spojená hrubou čiarou, ktorá vedie cez Taliansko. Čiara pokračuje a vytvára kruh po celej Afrike. Obrázok sa, vtedy keď vznikol tak zapáčil rodičom, že ho pripli Tomášovi na stenu. Pravdu povediac - na desaťročného chlapca bola mapa nakreslená veľmi presne a pekne.

Prešlo veľa rokov. Tomáš vyštudoval. Zamestnal sa. Pracoval. Pracovne postupoval. Riadil ľudí a obchody. Časom sa osamostatnil. Presťahoval sa kvôli práci do iného mesta. Roky šli, skúseností pribúdalo. Frajerky. Oslavy. Práca. Dovolenka. Práca. Oslavy. Frajerka. Práca. Bývanie. Starosti. Práca. Všetko šlo ako u každého šikovného mladého človeka tej doby. Bolo všetko.

Zo dňa na deň prišla choroba. Týždne v nemocnici. Doživotná liečba - chronická choroba. Odporúčanie lekárov - nájsť si kľudnú prácu, bez stresu. 26 rokov a toto. No čo už. Tomáš sa z toho dostal. Našiel si kľudnú prácu, v kancelárii ako asistent. Oženil sa. Ona bola silná, on bol silný. Spolu bojovali. Nikdy sa nevzdali svojich snov. Kúpili si dokonca auto, hneď na to byt. Na úver, samozrejme. Ale zvládali to. Aj finančne.

Choroba sa znova ozvala, keď Tomáš dovŕšil 30 rokov. Začali problémy s očami. No stále sa to dalo vydržať. Po čase sa to ale dosť skomplikovalo a doktori jednoznačne neodporučili Tomášovi vrátiť sa do práce. Miesto toho strávil hodiny týždenne u lekárov, celé týždne na infúziách. Celý život sa zrazu zmenil. Zrazu bolo veľa voľného času. Maľovanie. Cvičenie. Oddychovanie. Liečba. Dookola.

Jeden letný deň strávil Tomáš u rodičov. Hľadal nejaké fotografie. Medzi odloženými vecami našiel zloženú mapu Európy a Afriky, cez ktoré viedol jeho vodovod. Bol to obrázok, ktorý nakreslil ako 10 ročný. Pozeral sa na naň. Prekvapilo ho, že bol nakreslený dosť podrobne. Na desaťročného chlapca. Pozeral na ten obrázok a pokúšal sa rozpamätať sa, čo ho viedlo k tomu vymyslieť práve toto. Spomenul si, že keď vtedy ako školáci hovorili o svojich projektoch, mal pocit, že bol jediný, kto navrhol niečo podobné. Ostatní navrhovali nejaké vesmírne lode, roboty a podobne. Chvíľu len tak sedel a premýšľal.

Hm. Vodovod do Afriky. Taká blbosť. Čudujem sa, že som vtedy dostal za to dobrú známku...

Keď ale nad tým dlhšie uvažoval... Prečo nie? Ľudia stavajú ropovody a plynovody, len aby dopravili súkromným spoločnostiam ropu alebo plyn, často tisíce kilometrov... Prečo by sme zo stredu Európy nemohli posielať ľuďom, ktorí ju nemajú, pitnú vodu?

Rozmýšľal nad tým čoraz serióznejšie, hoci si uvedomoval, že je to najbláznivejšia vec, ktorú kto kedy vymyslel. Ale nedalo mu to pokoja. Vodovod. Do Afriky. Pitná voda zadarmo do celej Afriky. Každému človeku. Hm... ozaj najbláznivejší humanitný čin, kto kedy vymyslel.

Prešlo niekoľko týždňov a z myšlienky sa stáva nápad. Dokonca projekt. Keďže Tomáš nemohol začať seriózne pracovať, rozhodol sa, že sa pustí do tohto veľkého projektu. Dostane vodu do Afriky. Hlupák? Blázon? Snílek? Manželka nepovedala nič. Ak to nebude ich rodinu stáť ani cent - nech sa páči. „Času máš dosť..."

Internet bol čoraz samozrejmou vecou. Tomáš spustil web stránku „VODOVOD DO AFRIKY". Mal z minulých zamestnaní veľa známych, tak ich na ňu upozornil. Založil občianske združenie s rovnakým názvom. Internetom dával svetu vedieť o svojom projekte. Dlhé mesiace sa nič nedialo. Ale on písal, aktualizoval svoj web. Vymýšľal plagáty. Pracoval na projekte, prekladal ho do angličtiny. Známi mu pomohli texty skorigovať tak, aby boli správne a mohol ich raz prezentovať v Európskej únii. To bol jeho zámer a cieľ. Dostať sa do Bruselu a hovoriť o tomto projekte. Vedel ale, že ho čaká ťažká cesta. Hlavne keď chce propagovať projekt, ktorý nikomu nič nezarobí a nikto na ňom nezbohatne.

Internet má ale zvláštnu moc. O projekte sa dozvedelo niekoľko šikovných ľudí. Skontaktovali Tomáša a dokonca sa stretli. Títo ľudia mali skúsenosti z rôznych charitatívnych organizácií. Keď sa s nimi Tomáš stretol, konečne mohol niekomu povedať viac o svojom projekte. Stretli sa v jednom nákupnom centre, v kaviarne kde ich nikto nerušil. Tomáš sa rozrozprával. Mal možnosť niekomu povedať, o čo sa snaží. Vodovod do Afriky  nie je o ozajstnom vodovode do Afriky. Ide o to posielať pitnú vodu, ktorú máme v Európe všade a zadarmo tam, kde ju nemajú. Najväčší humanitárny projekt v dejinách. Denne jedno lietadlo naplnené barelmi pitnej vody. Každý deň do inej Africkej krajiny. A potom aj jedlo. Oblečenie... To už Tomáš vlastne sníval. Ale hovoril o tom tak presvedčivo, že všetci, ktorí na stretnutie prišli boli takí nadšení, že tomu uverili. A hneď chceli pomôcť. Hneď sa chceli zapojiť. Každý z nich hneď sľúbil konkrétnu pomoc. Občianske združenie sa pomaly začalo rozrastať. Tomáš sa stal riaditeľom projektu. Obklopili ho nadšení mladí ľudia, ktorí sa s chuťou pustili do práce. Hľadali sa sponzori. Chystali sa cesty do Bruselu, dokonca do Washingtonu. O projekte sa hovorilo čoraz viac aj medzi ľuďmi.

Celý projekt propagoval naskenovaný obrázok starý vyše 20 rokov - rukou kreslený obrázok vodovodu z Európy do Afriky.

V Bruseli sa Tomáš a jeho ľudia, ktorí projekt prezentovali v angličtine stretli so zopár ľuďmi. Ale ako zistili, boli to ľavicoví nadšenci a nemali žiadne možnosti ani páky. Len chceli vedieť viac o projekte. Ale po čase ich monológy prešli do obhajovania socializmu a nenávistným rečiam proti kapitalizmu. Z týchto stretnutí nebolo nič.

Prešlo už niekoľko rokov. Ľudia z projektu sa stretávali s politikmi v rôznych krajinách. Politici zahrali nadšenie, dokonca každý z nich niečo neurčité sľúbil. Ale nik z nich nedal jednoznačne najavo, žeby takýto projekt mohol fungovať. Tento projekt by podľa všetkého nepriniesol žiadnemu politikovi nič.

Tomáš počas posledných rokov strávil veľa týždňov v nemocniciach. O projekt sa preto staralo niekoľko nadšených ľudí. A títo ľudia propagovali tento projekt aj ako víziu ťažko chorého človeka. Preto sa o projekte veľa hovorilo.

Tomáš oslávil 40 rokov v nemocnici. Zdravotný stav sa prudko zhoršil. No dostal sa z toho.

V zálive v Južnej Amerike blízko obývaného pobrežia vybuchla vrtná ropná plošina koncernu Oil Oil a začala horieť. Po dvoch dňoch sa zrútila do mora. Zahynulo 15 robotníkov. Z vrtu unikala ropa. Unikala celé mesiace, do oceánu uniklo niekoľko miliónov litrov ropy, zahynuli milióny morských živočíchov. Rybolov pri pobreží prišiel o úlovky a bez práce ostali desaťtisíce ľudí. Celá katastrofa obrovských rozmerov ale ešte stále nedoznela. Nikto nevie aké to bude mať následky pre ďalší život v oceáne a na pevnine.

Šéf Oil Oil Tom Newman chodil nervózny po svojej kancelárii v Londýne. Katastrofa, ktorú ich spoločnosť spôsobila mu robila dosť veľké starosti. Zaplatia vládam postihnutých pobreží miliardy dolárov. Akcie spoločnosti nemajú takmer žiadnu hodnotu. O prácu prídu tisícky ľudí. Ohrozené sú penzijné fondy. Čo ak ich anglická vláda nepodrží a nechá ich napospas bankrotu? Hm. O prácu by on prišiel. No čo už. Ale prečo celý život makal? Aby o to všetko prišiel? A o dôchodok? A akcie, ktoré nemajú žiadnu hodnotu? Najhoršie je, že verejnosť reaguje veľmi zle.

Jedného upršaného dňa sa šéf Oil Oil dočítal v ktoromsi periodiku o projekte „Vodovod do Afriky". Vraj nejaký ťažko chorý muž si plní detský sen - pitná voda z Európy do Afriky. Veľká kampaň. A podporujú ho najznámejšie hudobné skupiny a umelci. Dokonca vedci a niekoľkí držitelia Nobelovej ceny. Hm, vodovod do Afriky. Pozrel sa na uvedenú web stránku a zistil, čo sa dá. To už ľudia fakt nemajú čo robiť... Ale moment...

Zavolal si marketingového šéfa a ďalších ľudí z vedenia firmy. Poveril ich, aby zistili čo najviac o projekte „Vodovod". Aby tiež projektanti vypočítali, koľko by stála výstavba takéhoto vodovodu zo stredu Európy cez Africké krajiny. A odborníkov na verejnú mienku a vzťah s verejnosťou poveril úlohou zistiť, ako by takéto sponzorstvo mohlo pomôcť PR spoločnosti a či by to pomohlo zvýšiť hodnotu spoločnosti Oil Oil na úroveň pred katastrofou.

PR špecialisti vyrátali a zistili, že by sa táto investícia vyplatila.

Oil Oil skontaktovali projektového šéfa, ktorým už nebol Tomáš a ponúkli, že vodovod postavia.

Nikto tomu najprv neveril. Ale stalo sa tak. Do pár mesiacov boli hotové projekty a do dvoch rokov sa začalo stavať. Stavalo sa v desiatkach krajín súčasne. Oil Oil investovalo desiatky miliárd dolárov a nezabudlo všade pripomínať, že platí tento Jedinečný projekt.

Tom Newman bol stále šéfom spoločnosti. Akcie Oil Oil rástli, firma naďalej stavala nové vrtné veže po celom svete. Na katastrofu spred pár rokov si už málokto spomenul. Teraz sa hovorilo o Oil Oil ako o najcharitatívnej spoločnosti na svete.

Za dva roky bol vodovod hotový. Tomáš mal práve 45 rokov. Vlasy mal veľmi šedivé, bol veľmi schudnutý. Bol veľmi chorý. Zlyhávali mu pľúca a mal veľké problémy s pohybom. Málo chodil, viac ho tlačili na vozíku. Jeho manželka a rodina a taktiež najbližší priatelia mu ale boli veľkou oporou. Doteraz. Keď spúšťal projekt pomoci Afrike pitnou vodou neveril, že by mohol fungovať. A už vôbec neveril, že by mohol niekto naozaj postaviť vodovod. Veď je to blbosť.

Na spustenie kohútika v stredoeurópskej krajine pozvali všetkých, ktorí na projekte pracovali. Nechýbal ani Tomáš s manželkou. Nechýbal pápež a ani Dalajláma. Nechýbali najznámejšie hudobné skupiny a umelci. Taktiež známi vedci a nositelia Nobelových cien. Priživila sa aj desiatka prezidentov a tisícka politikov. Tí, ktorí  tvrdili, že sa tento projekt nepodarí nikdy zrealizovať. A samozrejme nechýbali šéfovia Oil Oil. Bola to obrovská udalosť. Jedinečný projekt v dejinách ľudstva. Každá Africká krajina bude mať toľko pitnej vody koľko potrebuje. Africký politici sľúbili pripojiť vo svojej krajine potrubia a vodovod si nechať postaviť po zbytku svojej krajiny.

Tomáš spolu s Tomom Newmanom spolu otočili kohútikom a do vodovodu vtiekli prvé litre pitnej vody.

Celý projekt propagoval naskenovaný obrázok starý vyše 20 rokov - rukou kreslený obrázok vodovodu z Európy do Afriky.

Pár týždňov po slávnosti spustenia vodovodu sa Tomáš previezol vrtuľníkom ponad niektoré časti vodovodu v Afrických krajinách. Plakal. Plakal, keď videl ako sa africké deti tešia keď sa na nich leje prúd čistej vody. Plakal, keď videl, že voda z Európy zavlažuje polia na ktorých pracujú celé rodiny. A usmievajú sa. Polovicu života prežil v neistote ktorú mu pripravila choroba, no dnes mal pocit, že vyhral. A že nežil zbytočne.

 

Pár týždňov na to Tomáš zomrel na zápal pľúc.

 

Projekt fungoval aj naďalej. Bol to medzinárodný projekt tak aj vedenie projektu prevzali rôzni cudzinci.

 

Dva roky po spustení vodovodu pustila spoločnosť Oil Oil bývalým vodovodom na pitnú vodu prvé litre ropy z afrických krajín do stredu Európy. Využili hotové potrubia a z každej Africkej krajiny pripojili ropovody zo svojich ťažných zariadení. Ropovod ich dopravil do rafinérie v stredoeurópskej krajiny.

Tom Newman bol stále šéfom spoločnosti. Najväčšej na svete.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?